Žijúca Aneta - v knihe ako biela čarodejnica Merina...

            

 

            Toto je dievča, ktoré som počas úvah o stvorení tejto knihy nepoznala ani vo sne. Pri predstavách o jednej z hlavných postáv deja, teda pri nej, som si potrebovala vysnívať pred očami tvár bielej čarodejnice, ktorá predstavuje vo svete Fantázie pravú dokonalosť a lásku. A len čo som si ju vymyslela, začala som jej od začiatku deliť v knihe biele kúzla, ktoré v deji musí prvotriedne ovládať. 

            Teraz si dávam otázku či veríte na zázraky, lebo v súvoslosti s touto postavou, sa v realite o niečo neskôr odohral prvý v poradí. 

            Písala som v jeden večer ďalšiu z kapitol, kde som v myšlienkach zase "narábala" s Merinou. Vedela som, že vedľa v izbe, chatuje na internete môj syn a každy si robíme svoje.                                                         

            U nás doma si pri akejkoľvek práci s počítačom "nelezieme" do súkromia. Ja však dodnes neviem zdôvodniť, prečo som sa do izby môjho syna práve vtedy vybrala, aj keď mi v hlave už v plnom prúde vírili parádne predstavy o bielej čarodejnici práve v rozpísanej kapitole. (V taký čas, keď mám myšlienky na dej, ma nikdy od počítača neodtrhnete, keby sa aj búral svet.) Ale, ja som predsa od svojej práce práve vtedy odišla na iné miesto, kde mi odrazu udreli do očí umelecké fotografie Anety, z monitora. Dostala som šok pri pohľade na nich. O tom, že má prirodzenú krásu tu netreba komentár. Moje prekvapenie však pramenilo z iného pohľadu na toto dievča. Aneta totiž vyzerala PRESNE TAK, ako som si ju sama vykreslila vo vlastnej predstave. Možno si tento okamih vysvetlite ako náhodu, alebo bežnú realitu, ale v mojej koži by ste sa na tento "zázrak" dívali celkom opačne. Nemohla som proste pochopiť, že dievča, ktoré som si len vymyslela, je živé a naskrz rovnaké. (vlasy, oči, nos, ústa, celé obrysy tváre) 

        Vrátila som sa k svojmu počítaču ako obarená a bez jediného slova. O pár sekún mi niečo začalo vravieť, aby som urobila to, o čom som ešte pred niekoľkými minútami ani náhodou neuvažovala. Teda, to niečo, mi ju v duši kázalo osloviť. Vyhľadať ju, ponúknuť jej miesto v knihe, zviditeľniť vlastnú predstavu-živou bytosťou. Ten vnútorný hlas bol už natoľko presvedčivý, že som to o niekoľko hodín nato urobila a Anetu, ktorá bola pre mňa dovtedy veľkou neznámou, som oslovila a ponúkla jej miesto v knihe. Obsadila som teda do deja živého človeka, s čím som len pred niekoľkými hodinami vôbec nerátala.

        Dnes máme medzi sebou výbornú spoluprácu a ona ako biela čarodejnica Merina, zastane miesto svojej úlohy vo všetkých šiestich voľných pokračovaniach.

        Určite sa vonku nepohybujete so zatvorenými očami a trebárs len počas  obyčajnej prechádzky si všímate ľudí okolo seba. Robím to aj ja, a jeden čas som sa na okoloidúce dievčatá v jej veku zahľadela vo svojom vnútri oveľa hlbšie. Pátrala som očami po tom, či nestretnem v niektorej z nich "náhodnú" podobnosť. Doteraz ma však neoslovila žiadna dievčenská tvár, ktorá by bola tak detailne ušitá na mieru do mojich kníh, akú má práve Aneta.

        Dnes som viac než presvedčená o tom, že ona jediná sa pre moje príbehy narodila a ja by som ju za nič na svete nevymenila... Všetko je totiž len tak, ako má byť. Všetko so všetkým v každej sekunde vždy súvisí, hoci si to vôbec neuvedomujeme. Teda, otvoriť dvere z nevysvetliteľných príčin do izby môjho syna nebola náhoda. Odvtedy som si istá, že to "NIEČO", čo ma vyrušilo od písania, ma práve vtedy totiž volalo tam, kde Aneta už na mňa netrpezlivo čakala... :-))))

 

                                      Nuž, keď sa tak zamýšľam, zázraky sa nedejú len v knihách... 

,