Zúrivosť

 

    Arthéna na seba hľadela do zrkadla. Kým vyčkávala radcov, pozorovala v ňom svoju krásu. Klopanie na dvere ju síce vyrušilo, ale nikomu, ktokoľvek by za nimi stál, to v tej chvíli nemala za zlé.

    „Len poďte ďalej! Smelo vstúpte!“ zakričala z komnaty na tých, ktorí stáli na prahu jej izby. Bola výnimočne pokojná. Ani náznak nervozity ňou nelomcoval. Sluhovia sa k nej doteperili po jednom. Keď ju zbadali takú pohodovú, bolo im na odpadnutie. Nebolo to preto, že by tým bola na nepoznanie. Malo to celkom inú príčinu. Báli sa toho, čo urobí, keď jej oznámia, že kliatba bola zbytočná.

    Garteroza sprevádzala triaška ako nočná mora pri pomyslení na to, že jej bude musieť vysypať ešte ďalšiu skutočnosť, že prišiel o písmená. Nikto si nevedel predstaviť jej opätovný amok, keď sa dozvie nové udalosti. Vždy boli tvrdí chlapi, ale teraz ich zúfalstvo hnalo až na pokraj ľútosti.

    Cestou do kaštieľa sa však dohodli, že pred ňou o tom pomlčia dovtedy, kým sa len bude dať. Zhodnotia situáciu a až potom sa rozhodnú, kedy jej všetko oznámia. Keď ju zbadali takú vyrovnanú, hneď si posunkom očí dali znamenie, že na nové správy nie je vhodná príležitosť. Iba stáli a čakali, prečo si ich dala zavolať.

    Arthéna prestala študovať v zrkadle svoju tvár. Kým ona so svojimi radcami bola vo vnútri, vonku za dverami boli v pohotovosti Fedor, Fridolína a pavúky. Tie sa natlačili až ku kľúčovej dierke. Takto mali veľkú výhodu. Nielenže si mohli čosi vypočuť, ale dokonca aj čo-to uvidieť. Jeden cez druhého preliezali. Pchali sa do zámku dverí, div sa skoro nepohádali.

    „Čušte, lebo vás odhalia!“ potichu na nich zasipel potkan.

    Vládkyňa si svojich radcov premeriavala od hlavy po päty. Aj teraz pred ňou stáli ako vojaci. Bol to ich zvyk, vždy sa postaviť vedľa seba a čakať na jej inštrukcie.

    „Uvoľnite sa! Ste celí stuhnutí. Budete sa čudovať, ale tentokrát vám nedám žiadne príkazy. Zavolala som vás pre niečo celkom iné,“ prechádzala sa okolo nich a pokoj, ktorým oplývala, sa snažila preniesť na ich strnulé telá. Hoci ich uistila, že nemusia ísť po práci, zdalo sa jej, že ich to predsa veľmi nepotešilo.

    „Stalo sa niečo?“ na okamih sa jej z tváre pohoda vytratila a vážnejšie sa na nich zadívala.

    „Všetko sa ti, drahá Arthéna, iba zazdalo. Ani si nevieš predstaviť, akí sme z tvojich slov natešení,“ prvý sa spamätal Zinar a ukradomky, rýchlo štuchol do vedľajšieho Tenasa.

    „Á-no, án-áno... Sme samé prekvapenie. Celkom si nás tým zaskočila,“ ten koktajúc začal okamžite reagovať.

    „Prosím ponížene, o aké oznámenie ide?“ rozhovoril sa Herdofen.

    Arthéna sa naňho zadívala. Keďže bola nadmieru vyrovnaná, iba si nad tým neborákom zhlboka vzdychla.

    „Nie oznámenie, ty trubiroh, ale prekvapenie! Rozumieš? Tenas hovorí našej kráľovnej, že sme samé prekvapenie, keď dnes nemusíme pracovať!“ Garteroz ho hlasno napomenul s vynúteným úsmevom, ale z jeho hluchoty ho išlo od jedu rozhodiť.

    „Á, tak je to teda,“ radca mu hneď porozumel a pomädlil si ruky.

    „Čo nás očakáva, pani naša?“ o krok vystúpil z radu a mierne sa pred ňou uklonil.

    „Horíme zvedavosťou!“ ozval sa Zinar a tiež sa snažil usmievať. Za ním sa opätovne vyškľabil Garteroz a túto pretvárku na ňu zahral aj Tenas.

    „Nasledujte ma!“ kráľovná im v krátkosti odpovedala a podišla ku dverám.

    V tom okamihu sa od nich z druhej strany pratali všetci, čo za nimi načúvali. Krysa aj myš schytili oboch križiakov a ufujazdili s nimi pod dlážku. Sotva stihli uniknúť, vládkyňa vyšla von z izbice. Za ňou sa poslušne ako psi pustili jej poskokovia.

    Darmo bol Herdofen niekedy hluchý ako peň, zrak a pamäť mu slúžili zo všetkých najlepšie. Prvý si uvedomil, kadiaľ vlastne kráčajú.

    „Táto cesta nevedie nikam inam iba k radovánkam!“ nahlas vykríkol.

    „Prestaň, Herdofen, a nemeľ zbytočnosti! Práve my dvaja sme našej kráľovnej vyviedli toľko neplechy, že víno, o ktorom snívaš, nás bude ešte dlho zďaleka obchádzať,“ vyhŕklo z Garteroza, zjavne zámerne nahlas, aby to začula najmä Arthéna.

Chcel totiž poznať jej reakciu na Herdofenovu poznámku. Navonok sa síce tváril neveriacky, ale v kútiku duše si naozaj želal, aby ich chodba, ktorou prechádzajú, zaviedla rovno do tohto raja. Aspoň na chvíľu by v ňom vďaka červenej omamnej tekutiny zabudol na peklo, ktoré ho čaká.

    „Herdofen sa nemýli. Naozaj ideme na zábavky,“ pohodovo priznala, že je to pravda.

    Do vínnej pivnice roky chodievali iným smerom. Túto cestu, ktorou ich teraz viedla ich vodkyňa, absolvovali veľmi zriedkavo. Naposledy pred sedemdesiatimi rokmi a to bolo, veruže, dávno. Celkom im vyfučalo z hláv, že ich privedie k samotným oslavám. Nebolo divu, že Herdofenovi sa dostalo ich obdivu. Keď zďaleka na konci poslednej chodby zbadali dvere, ktoré už boli jedinou prekážkou k radovánkam, až im srdcia v hrudi podskočili.

    Kráľovná ich s rachotom otvorila. V miestnosti všetkých ovanula vlhká studená aróma šíriaca sa vzduchom. Ani si nepamätali, kedy tu boli naposledy. Mihli očami po guľatých sudoch, v ktorých sa skrývalo tuhé víno, ale predsa to v nich nevyvolalo tú pravú pohodu. Snažili sa to pred svojou kráľovnou skryť, najmä zakaždým, keď sa na nich pozrela.

    „Sadnite si a cíťte sa ako doma!“ ponúkla im miesta na sedenie. Sama ihneď pozbierala zo stola porozkladané čaše a začala do nich zo sudov čapovať tuhý nápoj.

    Čudne na ňu hľadeli, lebo takú ochotu v nej ešte nikdy nevideli.

    „Čo zízate, hlupáci? Ešte vás nikdy neobsluhovala vaša vládkyňa, však? Ako vidím, toto vás prekvapuje,“ ozvala sa ponižujúcim tónom, keď zbadala, že po nej čudne poškuľujú.

    „Máte však moje uznanie, veď bez vašej pomoci by sme nikdy nezahrabali zlo, ktoré nás všetkých poriadne vystrašilo!“ netajila sa pred nimi. „A pite čo vám hrdlá ráčia!“ predkladala pred nich plné hlinené nádoby. Vôňa, ktorá im z vína udierala do nosa, ich nevýslovne dráždila.

    „Tak teda, na zdravie a pokoj, ktorým Čierna zem zasa oplýva!“ zvolala a prvá zodvihla svoju čašu do výšky.

    „Nech nás odteraz každá pohroma naveky obchádza!“ za všetkých vyriekol Zinar a zodvihol sa z lavice.

    Keď si Herdofen pripíjal, roztriasla sa mu ruka, div z neho omamnú tekutinu nevylial. Bolo to od nedočkavosti, kedy si ju konečne bude môcť priložiť na jazyk. Svoje čaše vyprázdnili na ex a do dna. Potom si opakom ruky poutierali červené brady od vína, ktoré sa im z kútikov úst povylievalo, keď ho v rýchlosti slopali.

    „Tenas, postav sa a ešte nalej, nech sa vám poriadne rozviažu jazyky!“ prikázala mu vládkyňa, keď si všimla, že akosi mlčky posedávajú.

    Sluha ju poslúchol a opäť načal sud.

    V Garterozovi rotovali veľké obavy. Dúfal, že ich aspoň pitím čiastočne zaženie, nuž posúril priateľa k ďalšej dávke: „Nehraj sa s tým a prines už konečne na stôl!“

    „Počul si, Tenas? Poponáhľaj sa.“ naliehal naňho aj lakomý Herdofen, ktorý sa rovnako nevedel dočkať, ale túžba po chlipnutí medzi ním a Garterozom bola rozdielna. Kým on sa potreboval odviazať, najdôveryhodnejší radca si chcel uhasiť žiaľ nad ďalšími prehreškami, ktoré sa mu pripísali na účet zo všetkých najviac. Darmo do seba nasával dúšky ako posadnutý, pohoda neprichádzala, ale naopak, postupne ho ovládali horšie pocity. Vyzeral čoraz skormútenejšie. Dokonca natoľko, že sa doňho Arthéna zadrapila:

    „Počúvaj, ty nešťastník! Mám také tušenie, že si zasa niečo vyparatil. Tváriš sa, akoby ti bola smrť za pätami. Prezraď mi, čo zasa napáchala tvoja čierna duša, ha?“ povedala to takým zvláštnym tónom, že Garteroz zostal na vážkach. K tomu sa ešte čudne usmiala. Nevedel, či ho teraz spovedá zo zlosti, alebo si z neho iba uťahuje po niekoľkých hltoch, ktoré do seba vliala. Týral ho jej záhadný pohľad a bolo mu na skapanie. Širokou dlaňou si utrel spotené čelo. Ostatným tiež prestávalo byť do spevu.

 

                                                                                                  ...

 

    „Ako pavúk som sa necítil zle, ale moja vlastná podoba je predsa len výhodnejšia,“ ohodnotil sa malý Breston, keď sa znova stal človekom.

    „Mne to náhodou sedelo. Ani sa nenazdáš a s toľkými nohami sa aj na kraj sveta dostaneš. A keby len tam! Aj Fedorovi do ucha,“ pochvaľoval si túto premenu Artabus, ktorý si naťahoval údy.

    „Kam sa mohla vypariť Arthéna a ostatní?“ prehovoril zvedavý David.

    „To je dobre, že sa vytratili, aspoň je na chvíľu čistý vzduch,“ naradostene odpovedala Fridolína.

    „Len pomaly. Celkom sami tu nie sme,“ potkan upozornil príbuznú a zrakom ju zaviedol pod dlážku, kde vylihovala Nyrfa.

    „Z nej si nič nerobte. Ona je neškodná,“ myš nad ňou iba kývla hlavou, lebo ich suseda vyvrátená na pancieri bez prestania snívala.

    Potiahla Davida za nohavice a začala sa vyzvedať: „Hovoril si, že máš akési prekvapenie, ktoré Arthénou zamáva. Čo je to?“

    „Naozaj to chceš vedieť?“ šibalsky sa na ňu zahľadel a bolo mu smiešne, aká bola nedočkavá.

    „Jasné, že to chcem vedieť!“ zagánila na neho svojimi malými očkami.

    Chlapec strčil ruku do pravého vrecka a vytiahol z neho prsteň, ktorý Garterozovi vyfúkol v dome, skoro rovno spred nosa.

    „Teraz mám veľkú príležitosť tomu ničomníkovi poriadne zavariť. Pôjdem a položím ho Arthéne do komnaty, na viditeľné miesto. Ani len pomyslenie nemá, kto jej ho ukradol. Keby ste len vedeli, koľko toho má ten ničomník ešte ukryté v džbáne. Samé perly, náramky, náhrdelníky...“ vymenoval im všetko jej bohatstvo, ale Fedor mu náhle skočil do reči:

    „Nie, David to nesmieš urobiť! Nedovolím ti, aby s ho Arthéne podhodil.“

    Malého Brestona tým poriadne zaskočil.

    „Hádam len nechceš ukrývať zločiny toho vyvrheľa?!“ nielenže sa zadivil nad jeho správaním, ale aj mierne nahneval a už chcel vykročiť k jej komnate.

    „Už ani krok!“ zvolal potkan a zastal mu cestu.

    „Artabus, povedz niečo!“ chlapec sa obrátil na škriatka a hľadal v ňom podporu.

    „Počkaj, David! Nevysvetľuj si zle Fedorovo konanie!“ Fridolína pribehla k jeho nohám. „Ani len netušíš, akú cenu ma pre vás oboch prsteň, ktorý držíš v rukách. Samej mi vyrazil dych, keď som ho uzrela.“

    Po týchto slovách sa zháčil a prestal naliehať. „Tak, akú cenu má?“ k obom sa učupil, aby lepšie videli na drahokam.

    Myš pokračovala: „Kedysi dávno sa Arthéne stratil. Ani ostatné šperky neboli pre ňu také vzácne ako tento. Div sa nezbláznila, keď jej zmizol. Vydala po ňom rovnaké pátranie, ako prednedávnom. Každý ho vytrvalo hľadal, ale zbytočne. Tento prsteň je cestou k samotnej Sambiji.

    „Kto je Sambija?“

    „Je to železná hlava bez tela s podobizňou ženy. Už teraz ste vyhrali. Vlastníte kľúč, ktorý je jediným prostriedkom, ako jej rozviazať studené a mĺkve ústa. Stačí, keď jej ho priložíte k čelu a ona sa rozhovorí. Pre vládkyňu bola neustále veľkou oporou. Teraz, keď ste rozvírili prach v Čiernej zemi a Arthénu prenasledovali ničivé vidiny nad hroziacim nebezpečenstvom, mala celkom zviazané ruky. Keby tento prsteň nezmizol, nemusela by po hrozbe pátrať sama. Šla by bez obáv za Sambijou a ona by jej dopredu všetko vyjavila. Keď však prišla o tento vzácny šperk, nemala žiadne východisko, iba si pomôcť vlastnými čiernymi kúzlami. Bolo jediným šťastím, že jej ho Garteroz kedysi ukradol, lebo dnes by ste už boli dávno mŕtvi.“

    „Prečo potom ten zlodej nenavštívil Sambiju sám, keď vlastnil tento vzácny kúsok, ale nechal Arthénu bez pomoci?“

    „Radca to nemohol urobiť, lebo železná hlava má jednu vlastnosť: dobre si  pamätá, kto s ňou hovoril naposledy, aj keby to bolo pred sto rokmi. Keby sa raz Arthéna k prsteňu náhodou dostala, Sambija by jej vinníka naisto odhalila a to by Garteroz nikdy neriskoval. Podľa všetkého ukradol prsteň, lebo je lakomec na poklady. Ona pre neho nikdy nebola dôležitá.

    Vás šťastena predsa len neobchádza. Cesta k nej síce nie je ľahká, ale keď sa ňou pretlčiete, ľahko sa môžete od nej dozvedieť, kde sú ostatné písmená, ktoré ešte ukrývajú radcovia. Ktokoľvek vlastní prsteň, Sambija ho vníma ako svojho pána a povie mu všetko potrebné.“

    „Aká prekážka stojí na ceste za ňou, ktorú by sme mali zdolať?“ spytoval sa škriatok.

    Teraz v rozhovore svoju príbuznú vystriedal potkan: „Veľmi čudné jazero. Výnimočne hlboké a vždy zamrznuté. Po jeho hrubom a bezpečnom ľade mohla vždy šťastlivo prejsť na druhú stranu len samotná Arthéna. Iba ju dokonale poznalo. Vo chvíli, keby sa po ňom prešmykol iný neznámy tvor, jazero to záhadne vytuší a ľad sa v okamihu začne roztápať. Uprostred sa vytvorí prudký vír. Ten strhne všetko okolité na samé dno. Číra priezračná voda začne opäť prudko zamŕzať a spopod ľadu už nikto nemá úniku. Zostane v ňom na veky pochovaný. Vy však máte šancu. Ovládate kúzla od Meriny, ktoré vám môžu pomôcť. Ak sa vám podarí zdolať túto prekážku, potom nebude ťažké uzrieť Sambiju. Za jazerom je blízko skala s veľkým otvorom, kde je uložená jej hlava. Už pri nej stáročia nikto nebol.“

    „Ďakujem ti, Fedor, že si mi zastal cestu. Bez vašich rád by sme boli stratení,“ David ho potľapkal po šiji. „Myslím, že sa tam okamžite vyberieme.“

    „Zasa nás opustíte,“ žalostila myš.

    „Musíš to vydržať, Fridolína. Sama veľmi túžiš žiť v Sajmonskej zemi a keď ju máme zachrániť, buď trpezlivá, lebo tým prinášaš svoju obetu. Teraz síce odídeme, ale aj pomocou tvojej silnej viery sa môžeme opäť v šťastí uvidieť,“ utešoval ju chlapec a poškrabkal ju za ušami.

    „Tak si teda dávajte dobrý pozor! Jazero je naozaj nebezpečné. Bolo by vám osudným, keby vás strhlo na samé dno.“

    „Takto však zo zámku nemôžete von!“ naliehal na nich Fedor.

    „Máš úplnú pravdu!“ priznal mužíček. „Už sme boli užovkami, križiakmi a čím sa staneme teraz?“ otočil sa k Davidovi.

    „Čo ja viem?“ malý Breston sa zamyslel. „Vymysli niečo!“

    „Dobre, keď inak nedáš, sám uskutočním premenu,“ ponúkol sa mužíček. Dvakrát zadupal o dlážku nohou a vyslovil „SEDEREVER“!

    Davida najprv nafúklo ako balón a najviac pod krkom. Potom, akoby niekto odkrútil ventil, zasa ho sfúklo. Celkom sa zmenšil a pred očami ostatných sa stal ropuchou.

    „No, tiež si si mohol vymyslieť aj príjemnejšiu premenu,“ skritizovala ho Fridolína.

    „Fuj, akú mám vlhkú kožu,“ zašomral aj malý Breston, keď sa stal žabou.

    „Chvíľu to vydržíš,“ škriatok ho odbil a hneď začal rovnakým kúzlom pracovať na sebe.

    „Teraz vás ani pobozkať nedokážem,“ myš nahodila grimasu, keď si ich prezerala.

    Odskákali z izbice a Fedor ich vyviedol z kaštieľa až cez štvrtú hradnú vežu.

    „Pôjdete tadiaľto! Ukazoval im vyšliapaný chodník. Stále iba rovno. Neodbočujte napravo ani naľavo. Na konci tohto chodníka zbadáte Zinandru. Tú možno poznáte. Za ňou je priepasť a jazero sa nachádza už pri konci Čiernej zeme. Cez bodliakový háj sa tam dostanete najskôr. Dajte si pozor na tŕnie, aby ste sa veľmi nezranili!“

    Obe ropuchy sa s ním rozlúčili. Fedor za nimi ešte chvíľu hľadel, a potom sa mu celkom stratili z dohľadu. Vrátil sa naspäť do zámku a v duchu prosil osud, aby bol k nim milostivý.

                                      ...

 

    Arthéna ešte vždy nespúšťala pohľad zo svojho podozrivého radcu. Hoci vstala a sama išla znova naplniť všetky prázdne čaše, cítil, ako ho od chrbta prebíja pohľadom. Čím dlhšie ním doňho zarývala, tým to bolo vážnejšie. Bol celkom na dne. Na ďalšie víno čakal ako na zmilovanie. Kráľovná už do tretice pred každého položila plné nádoby. Garteroz uchmatol svoju, ale vládkyňa mu zachytila ruku.

    „Nebudeš piť, kým všetko nevyzvoníš. Dobre ťa poznám,  Garteroz, a neprejdeš mi cez rozum!“

    Ostatní sluhovia si od strachu tiež odopreli prvý hlt a čakali, čo sa udeje. Radca, po ktorom pachtila ako pytliak po slabej zveri, znova nemal úniku. Keď vychrlí čistú pravdu, bude po radovánkach. Zdvihol hlavu a pozrel sa na ostatných. Tí hľadeli do zeme. Každý čakal na jeho prvé slová.

    „Vidím, že dobrá nálada sa vytráca aj z mojich ostatných služobníkov,“ Arthéna si vo svojich očiach začala pohadzovať zaradom každého z nich a chladnokrvne, so zrniečkami zlosti a cynizmu, sa začala usmievať.

    Zrazu pocítila výslovný nepokoj. V duchu to dávala za vinu Garterozovi, ktorý ako na potvoru nikdy nevedel pred ňou klamať. Jeho previnilý pohľad ju viac a viac presviedčal, že niečo nie je v poriadku. Najprv si z neho len uťahovala, ale teraz sa stával opak pravdou.

    „Neustrážil som písmená,“ vyletelo to z neho, ani sám nevedel, ako. Hoci nečakane vyslovil holú pravdu, kráľovnú tým predsa na chvíľu zaviedol. Napriek tomu, že to jasne počula, neprestala sa škodoradostne smiať, ba všetci si začali myslieť, že sa v nej opäť vzbudila čiastočne nálada.

    „Keby si toľko neslopal, možno ti uverím,“ odpovedala mu s miernou nervozitou, ale snažila sa byť pokojná.

    „Ja som ich naozaj neustrážil!“ prudko sa postavil a zo zúfalstva udrel päsťou po stole. Bolo mu v tej chvíli jedno, ako sa pred ňou zachoval.

    Oproti sediaca kráľovná sa prestala chichúňať. Zovrela päste a zvrieskla: „Zopakuj to, čo si povedal!“

    Garteroz sa po svojom neovládanom správaní zrazu rozochvel. Úpenlivo padol na kolená a prosil ju o odpustenie. Arthéna naňho zízala s očividnou nenávisťou. Po pohode, ktorú nedávno prežívala, ju zalial neuveriteľný zmätok.

    „Klameš, podliak! Klameš!“ búšila päsťami do stola.

    „Hovorí pravdu. Naozaj neklame!“ prerušil jej vyčíňanie Tenas. „Po kliatbe, keď si nás poslala do roboty, sme si všetci traja všimli, že má veľmi naponáhlo. Bol ako vyšinutý. Nechcel s nami ani len slovka prehovoriť. Naoko sme ho nechali odísť, ale celou cestou sme ho špehovali. Zamieril domov. Ukryli sme sa pod obločnicu a sledovali sme každý jeho krok vo vnútri. Bol ako pomätený. Prevracal všetko, čo mu prišlo pod ruky. Videli sme, že je zle, tak sme šli za ním. Jeho izbica bola celá na ruby. Neskôr sa nám priznal, že mu skapali písmená.“

    „Je to naozaj tak, ty podliak?“ otočila sa k sluhovi, polomŕtvemu od strachu.

    Na nič iné sa nezmohol, iba pokýval hlavou na znak súhlasu. Vytiahla bičík spoza pása, že utŕži od nej prvú ranu, ale vtom sa ozval Zinar:

    „Zadrž na chvíľu! To ešte nie je všetko. Tým vychádza najavo, že kliatbou sa nič nezažehnalo a nebezpečenstvo Čiernu zem podľa všetkého neopustilo. Tvoja dcéra asi nebude mŕtva.“

    Arthéna v najväčšej zúrivosti pribehla k nemu. „Už raz som ťa varovala, aby si o tom nikdy nepochyboval.“

    „Prijmi, prosím, túto pravdu, že to môže byť aj tak!“

    „Tak teda prijať, vravíš?“ a udrela ho päsťou po tvári. „Veď ja vám ukážem!“

    Schytila plnú čašu vína, ktorú mala najbližšie po ruke a vyšpľachla ju Zinarovi do tváre. Vedľa sediacemu Herdofenovi vytrhla hlinenú nádobu rovno od úst, keď si chcel zachrániť aspoň jediný dúšok a poliala mu ním celú hlavu. Tenasov pohár vzala zo stola a tresla ním rovno do klenby, kde sa rozbil na tisíce črepín. Garteroza si nechala naposledy. Čaša s vínom, ktorá pred ním stála síce nijako neutrpela, ale odniesli si to jeho hnáty. Ťala ho bičíkom po celom tele dovtedy, kým sa celkom neunavila.

    Keď ho zmastila ako sa patrí, nadobudla ďalšiu energiu. Rozbehla sa k sudom. Nohou začala vykopávať ich príklopy. Tuhé víno sa húfom valilo na zem. Herdofen žmúril očami a potichu jajkal nad toľkou škodou. Hlinená zem sa sfarbila a vpila do seba všetko do najmenšej kvapôčky.

    „A teraz ho vezmite! Na dereš s ním!“ vrešťala po radcoch a jednostajne prskala hnevlivými očami po Garterozovi, ktorý mal byť obeťou.

    „Vytnite mu každý po päťdesiat rán a neľutujte ho! Nech skape v ňom tá jeho prekliata duša!“

    Keď si to najdôveryhodnejší radca spočítal, zatočilo sa s ním celé podzemie.

    „Nie, prosím, nie! Vždy som ti verne slúžil.“ chytal ho šialený amok, keď sa k nemu blížili jeho kamaráti.

    „Arthéna, spamätaj sa a nedaj ma zatratiť!“ snažil sa zachrániť ešte tesne pred dverami, keď ho vyvádzali von. Trhal sa im z rúk, metal sa na všetky strany.

    „Stojte!“ v poslednej chvíli na nich zrevala. „Máš pravdu, špinavec. Dereš by bol pre teba iba pohladením. Zatiaľ ho hoďte do najtemnejšieho žalára. Vymeriam ti trest, ktorého si viac hoden a sama si pre teba prídem. V temnici ho zamknite na sto zámkov, aby nemal z nej úniku. A vám trom radím, aby ste si čo najskôr skontrolovali svoje vrecia z písmenami. Keď vám skapalo čo len jedno, odvisnete všetci ako poslední úbožiaci na šibeniciach!“ po tomto ich nechala samých. Najkratšou cestou odišla z podzemia a zasa myslela len na Sambiju. Teraz ju potrebovala viac ako soľ a bezradne ju ničila skutočnosť, že k nej už niekoľko storočí nemala prístup.